Rovno na obsah Rovno na menu
Menu
Obec Kostolná - Záriečie
ObecKostolná - Záriečie

História

Staršie dejiny obce

 

históriaNiet pochýb o tom, že územie, na ktorom sa nachádza obec Kostolná-Záriečie bolo obývané už za čias prehistorických. Svedčia o tom nielen veľmi dobré životné podmienky, dané prítomnosťou dvoch vodných tokov – rieky Váhu a riečky Drietomice, ale i hornatosťou terénu, kde ľudia mohli nájsť bezpečie počas väčších povodní, alebo úkryt pred nepriateľom. Aj archeologické nálezy potvrdzujú existenciu dávnych ľudských sídiel v chotári obce. Tie dokladujú sídlisko lužickej kultúry z mladšej doby bronzovej. Na podrobnejší archeologický výskum sa však ešte len čaká. Jedná sa hlavne o vrch s chotárnym názvom Hradište, na ktorý upozorňoval už nestor slovenskej archeológie Štefan Janšák. Tohto významného archeológa vrch zaujal nielen názvom, ale i svojou strategickou polohou, ktorá priam predpokladá existenciu prehistorického opevnenia – hrádku.

Predpoklady vstupu do dejín boli samozrejme podmienené samotným vznikom obce. V našich historických podmienkach obce vznikali v počiatkoch feudalizmu, v čase upevňovania štátnej organizácie Uhorského štátu. O ich existencii sa dozvedáme začiatkom 12. storočia, a to z písomných prameňov, na základe ktorých sa kráľovská pôda dostávala do rúk feudálnym vlastníkom, najskôr cirkevným inštitúciám. V známej Zoborskej listine z roku 1113, v ktorej sa ohraničuje majetok Zoborského opátstva sa objavujú názvy obcí, ktoré susedili neskôr s Kostolnou a Záriečím – Opatovce a Rozvadze. Samotnú obec ešte listina neuvádza, hoci jej existenciu a tiež i jej príslušnosť pod Nitrianske biskupstvo môžeme už v tomto období predpokladať.

Prvá sa do svetla dejín dostáva riečka Drietomica. V liste z roku 1244, v ktorej kráľ Belo IV. daroval trenčianskemu županovi Bogomírovi (Bohumírovi) rozsiahle majetky, okrem iných aj územie pri hrade Suča, sa Drietomica spomína v popise hraníc tohto darovaného územia vo vete: “napokon zostupuje (hraničná čiara), k riečke Drjetoma, pod ktorou sú postavené dva znaky pod javorom. Odtiaľ cez Derethomu a zas cez Berch až na západe, kde končí”. Listinu vydal panovník tri roky potom, čo okolie Trenčína, ale vlastne celá krajina, prežívala ťažké obdobie spojené s vpádom Tatárov do Uhorska. Ich plieneniu podľahlo veľa obcí na Považí. V prípade, že existovala na území Kostolnej – Záriečia už vtedy obec, Tatári ju s najväčšou pravdepodobnosťou vyplienili. Prvé dve desaťročia 14. storočia bližšie i vzdialenejšie okolie Trenčína silne poznačilo neobmedzené panstvo Matúša Čáka Trenčianskeho.

Do tohto obdobia pripadá aj prvá písomná zmienka o našej obci. Nitriansky biskup Ján v listine vydanej 3. marca 1318 vymenováva priestupky Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorých sa dopustil ku katolíckej cirkvi a medzi nimi spomína aj Matúšove nezákonné vyberanie mýta v obci Drietoma. Pisár píše obec trocha v skomolenej forme-Dregma. Tu je na mieste vysvetliť na pohľad rozpornú skutočnosť, že hoci píšeme o prvej zmienke Kostolnej-Záriečie, uvádzame názov susednej obce Drietoma. Už z publikácií vydaných pri príležitosti osláv prvej písomnej zmienky Drietomy v rokoch 1984 a 1994 vyplýva, že pôvodná stredoveká obec, z ktorej sa odčlenili neskôr samostatné administratívnosídelné celky, niesla názov podľa riečky, pri ktorej vznikla – Drietoma. Tá sa však nenachádza na mieste dnešnej Drietomy, ale na území našej obce. Predpokladá to i popredný slovenský odborník na stredovekú históriu Richard Marsina vo svojich Štúdiach k slovenskému diplomatáru z roku 1963 (Historica, Sborník FFUK, 1963, str.153). Stredoveká osada, z ktorej sa vyvinula naša obec totiž mohla vzniknúť len v bezprostrednej blízkosti Váhu, pretože Váh v rannom stredoveku vytváral štátnu hranicu medzi Uhorskom a susedným Českým štátom. Územie rozprestierajúce sa od Váhu až po rieku Olšavu, bolo hraničným pásmom, v Uhorsku nazývaným konfínium (confinium Hungariae). Nepatrilo ani Uhorsku ani Českému štátu, bolo neutrálne, malo vlastnú správu. Na oboch stranách sa vyberalo mýto, z moravskej strany na rieke Olšave, v Uhorsku na rieke Váh. Stotožnenie obce s názvom Drietoma z listiny z roku 1318 s Kostolnou, nám umožňuje aj údaj, že sa tu spomína práve v súvislosti s vyberaním mýta na Váhu. Územie dnešnej Drietomy bolo do polovice 13. storočia neobývané. Tvoril ho súvislý lesný pás konfília. Zo spomenutých dôvodov ani obec Drethmu uvedenú v listine Karola Róberta z roku 1321 nemôžeme jednoznačne stotožniť s dnešnou Drietomou. V nej panovník daruje majetky v Drietome županovi Jánovi, synovi Antona, zo šľachtickej rodiny Pégi (Péci). Aj v tejto listine sa jedná o pôvodnú, ešte nerozdelenú obec, ktorej intravilán pravdepodobne leží na území Kostolnej.

históriaĎalším dôležitým dokladom o obci je doloženie existencie kostola v pápežských tridsiatkoch z roku 1332. V tom čase mal kostol patrocínium Sv. Ondreja a Benedikta. Je len samozrejmé, že po zániku hraničného konfínia a presunutím štátnej hranice na hrebeň Bielych Karpát sa kolonizovalo aj územie súčasnej Drietomy. Nárastom obyvateľstva sa v tejto časti obce v 1. polovici 15. storočia vytvorili podmienky na jej osamostatnenie. Začala sa nazývať Hornou Drietomou (prvý údaj je z roku 1439), na rozdiel od Dolnej Drietomy, dnešnej Kostolnej-Záriečie. Neskôr sa z Hornej Drietomy vplyvom pôsobenia vlastníckych vzťahov zemepánov vyčlenili ďalšie územné celky (ulice): Hrádok, Kraľovany, Biskupské, Rožňová. Naša obec sa nazývala často i Kostolná Drietoma a je paradoxom, že pokiaľ Horná Drietoma časom prevzala názov pôvodnej obce – Drietoma, tak z názvu našej obce, na ktorej území Drietoma vznikla, sa tento pôvodný názov postupne celkom stratil. Zatiaľ čo Horná Drietoma počas celého obdobia feudalizmu patrila viacerým šľachtickým rodom a bola typickou kuriálnou obcou, tak naša obec bola v majetkových vzťahoch stabilnejšia, bola vždy vlastníctvom nitrianskeho biskupstva. Obe obce – Horná a Dolná Drietoma, boli v minulosti často navštevované rôznymi nešťastiami. Pretože ležali na dôležitej ceste z Moravy, trpeli najmä následkami vojenských vpádov. Dramatické obdobie prežívala Kostolná aj počas reformácie a následnej rekatolizácie.

V čase reformácie bol kostol len Dolnej teda Kostonej Drietome. Vtedajšiu drietomskú cirkev reformoval Pavel Huničovnský, ktorý síce prišiel do Kostolnej ako katolícky kňaz, ale počas účinkovania v obci sa stal v roku 1534 evanjelikom. Na znovuzískanie kostola pre katolícku cirkev vyvíjal veľké úsilie nitriansky biskup Valentín Lépeš, ktorému sa podarilo do farnosti presadiť katolíckeho kňaza. Evanjelici už kostol naspäť nedostali. Novú evanjelickú cirkev založili v Hornej Drietome, kde vystavali aj kostol, ktorý vysvätili v roku 1613. Nitrianske biskupstvo potom už samozrejme dbalo na to, aby reformácia do obcí viac už neprenikla. Cirkevné schématizmy nám dokladajú, že obyvateľstvo Kostolnej bolo zväčša katolícke.

Ako sme vyššie ukázali Horná Drietoma sa následkom majetkových vzťahov rozdelila na menšie celky. Táto tendencia neobišla ani Kostolnú. V 2. polovici 16. storočia sa od Kostolnej oddelil sídlištný celok na ľavom brehu Drietomice, ktorý sa po prvý raz objavuje v písomných prameňoch v roku 1598 pod názvom Záriečie. Bola tiež kuriálnou obcou. Sprvoti patrila zemanom Záriečským, neskôr si ju rozdelili rody Motešických, Ambrovcov, Peťkovcov. V roku prvej písomnej zmienky mala obec 15 domov a 1 mlyn. V roku 1784 bolo v Záriečí 26 domov, 30 rodín a 214 obyvateľov. Obyvateľstvo sa zaoberalo podobne ako v Kostolnej poľnohospodárstvom a pálením liehu. Údaje v štatistikách svedčia aj o tom, že v Záriečí existovali iné náboženské pomery ako v Kostolnej. V roku 1835 žilo v obci 65 katolíkov, 52 evanjelikov a 16 židov. Neskôr sa obec nazývala Dolné Záriečie a to preto, aby sa odlíšila od obce s rovnakým názvom pri Púchove.

 Bitka pri kostolnej v roku 1848

KossuthNajvýznamnejšou udalosťou obce v 19. storočí bolo nepopierateľne vojenské stretnutie dvoch nepriateľských strán 28. októbra 1848, ktoré vošlo do dejín pod názvom Bitka pri Kostolnej. Rok 1848 do základov otriasol vtedajšou habsburgskou monarchiou. S požiadavkami liberálno-demokratických reforiem vystúpili aj Maďari na čele s Lajošom Košútom. Pod tlakom revolučných udalostí viedenské kruhy napokon s čiastočnou autonómiou Uhorska a s vytvorením samostatnej uhorskej vlády súhlasili. Napriek očakávaniu, nová uhorská vláda nielenže nezrušila maďarizačné zákony, ale vydaním nových si zabezpečovala z hľadiska ideí jednotného maďarského národa i štátu svoje triedne pozície aj v nemaďarských častiach Uhorska, teda aj na Slovensku. Tento odmietavý postoj vlády k požiadavkám iných národov a národností v Uhorsku natoľko ovplyvnil Slovenské národné hnutie na čele s Ľ. Štúrom, že sa plne postavilo na stranu Viedne, od ktorej sa očakávali ústupky v národnostnej a správnej otázke. Keď nedošlo k dohode medzi uhorskou vládou a Viedňou, rozhodol sa cisár vojensky poraziť maďarskú revolúciu. Ešte predtým, v septembri 1848, vyslala SNR na západné Slovensko dobrovoľnícky zbor, ktorý však maďarské revolučné vojská pri Senici porazil. V snahe zabrániť cisárským armádam ich postup na Budapešť, Maďari rýchlo zorganizovali svoje vojská, domobranu a národnú gardu.

SimunucJeden z prúdov cisárskej armády pod velením generála Šimoniča postupoval s počtom asi 20 000 mužov z Haliče cez Čadcu na Považie a rýchlym postupom sa blížil k Trenčínu. Pri Kostolnej sa mu postavili do cesty narýchlo zostavené uhorské domobranecké jednotky z Trnavy, Trenčína a Ilavy pod vedením grófa Benického. Cisárskemu generálovi Šimoničovi sa cez Drietomu podarilo obísť menej početnú, v bojoch málo skúsenú a narýchlo zostavenú armádu a v krátkom boji ju porazil. V bitke padlo asi 300 vojakov, ktorých pochovali do hromadných hrobov na voľnom priestranstve v miestach, kde dnes stojí pamätník a údajne aj na cintoríne na pravej strane od vchodu do kostola.

Po tejto bitke sa krajinský komisár košútovskej vlády trpko sťažoval na obyvateľstvo trenčianskej stolice, že napriek rozkazu nepovstalo proti cisárovi, ale bránilo aj pri rozoberaní mostov a budovaní zásekov na cestách, čo malo spomaliť postup cisárskeho vojska. Sťažoval sa tiež, že keď vojenský komisár nariadil opevňovacie práce a vojenskú ochranu karpatských priesmykov, časť obyvateľstva sa radšej pridala k Hurbanovcom, t. j. k vojsku, ktoré organizovala SNR na čele s Ľ. Štúrom, J.M.Hurbanom a M.M.Hodžom. Počas bitky pri Kostolnej utrpeli značné škody na majetku aj obyvateľia obcí Kostolná, Doné Záriečie a Drietoma. Podľa rozprávania starších, pred i po bitke rakúske vojsko popravilo niekoľkých ľudí. Väčšia časť obyvateľov, ktorú tvorili starci, ženy a deti sa snažila zachrániť útekom cez rieku Váh ale mnohí sa v jej vodách utopili. Takto vykynožená obec potom potrebovala veľa času, kým všetko prešlo do riadnych koľají.

Redemptoristi v Kostolnej-Záriečí

klastorKeďže kaštieľ v Kostolnej prestal slúžiť svojmu pôvodnému účelu, od konca 19. storočia začala budova chátrať. Pekný imobiliár, nevynímajúc biskupskú kaplnku, bol postupne rozkradnutý. Dielo skazy bolo dokonané v čase vojny a hlavne po nej, keď sa v budove usadili vojaci. Vyrabované biskupské sídlo bolo prenajaté spoločnosti “Tatra”, ktorá si v budove zriadila výrobu liekov. Pre nedbalosť riaditeľov “Tatry” však firma upadla do veľkých dlhov. Aby nitriansky biskup Dr. Karol Kmeťko (1875-1948) urobil koniec takémuto šafáreniu, zaplatil dlh spoločnosti pod podmienkou, že objekt čo najskôr opustí. Konečný termín na vysťahovanie bol stanovený na 1.10.1923. Pražský provinciál redemtoristov P. František Mezírka prevzal zdevastované biskupské sídlo prevzal oficiálnym podpisom nájomnej zmluvy 21.5.1923.

Prvým predstaveným v Kostolnej bol P. Bernardín Čáka (1864-1953) rodák z Příbramu v Čechách. V úvodných dňoch bol P. Čáka na svojej misii sám. Po tom čo priviezol zariadenie z Bílska pri Litovli na Morave a to dva nábytkové voza a jeden železničný vagón najpotrebnejším nábytkom odišiel P. Jan Daďa. P. Ján Čecho zapožičal prvým redemptoristom slamníky, by mali na čom spať. Prvé dni sa staral aj o ich stravu. Po prevezení nábytku z Trenčína mnohí pomáhali zadarmo. Ihneď ako prišli do Kostolnej, v lete 1923 ďalší členovia komunity, rozbehli sa aj prvé nevyhnutné opravy a úpravy sídla. Pri nich významnou mierou pomáhal predovšetkým organista a učiteľ Štefan Markovič, ktorý v Kostolnej pôsobil od roku 1899.

Popri tomto začali členovia komunity vypomáhať farárom v okolí. Redemptoristi vyučovali náboženstvo v Kostolnej a Chocholnej a zaopatrovali chorých i na chocholanských kopaniciach. Kostolná sa čoskoro stala miestom, kde sa zastavovali mnohí redemptoristi cestujúci z Moravy na východné Slovensko. V prvom období pôsobenia redemptoristov v Kostolnej nebolo isté, či tu zostanú. Predstavení sa zaoberali myšlienkou presťahovať redemptoristov do Levíc. Ďňa 5. apríla 1924 ale pražský provinciál František Mezírka napísal : “Levice asi nepříjmu. Je mi proti mysli opouštet Kostolnou, kde se naši dobře usazují a kde si jich lid veľmi váží. Kdo ví, jak by se nám vedlo v prostředí přece jen maďarském.”

Činnosť v medzivojnovom období.

historiaV roku 1925 začal nový predstavený P. František Polepil s výraznejšími prestavbami budovy. Redemptoristi mali v správe i filiálny kostol v Kostolnej, o ktorý sa starali i po materiálnej stránke. Zabezpečili veľkú časť inventára, predovšetkým z Čiech. Nechali nanovo vymaľovať kostol, opraviť vežu a usporiadali zbierku na nové zvony. Posviacka nových zvonov bola naplánovaná na deň birmovky, v nedeľu 2.5.1926. Nitriansky biskup Dr. Karol Kmeťko so sprievodom prišiel už deň predtým. Na slávnosti bolo prítomných viacero kňazov a asi 4000 veriacich z farnosti a okolia. Sprievod vyšiel z kláštora smerom do kostola. Zvony boli naložené na voze, ktorý ťahali tri páry volov. Pri sprievode hrala drietomská kapela. Biskup slúžil omšu vonku pri kostole. Po birmovke, ktorej sa zúčastnilo 800 birmovancov, nielen z drietomskej ale aj z orechovskej a dolnosúčianskej farnosti, sa prítomným prihovori biskup a následne posvätí zvony. V ďalších rokoch pokračovali práce na obnove kaštieľa. Dňa 28.12.1926 bola podpísaná zmluva medzi redeptoristami a staviteľom Černým z Trenčína zmluva o stavbe novej kaplnky matky ustavičnej pomoci. Z výstavbou novej kaplnky súvisela i prestavby interiéru priľahlej časti kaštieľa.

Posviacka verejnej kaplnky sa uskutočnila 28.8.1927. Posviacky sa okrem biskupa Dr. Karol Kmeťka zúčastnili i predstavení z domov v Prahe a na Svatej Hore, veľa kňazov z okolia, trenčiansky dekan a titulárny opát, v tej dobe aj starosta Trenčína Rudolf Misz. Z toho je zjavne vidieť, že vzťahy medzi vedením rehole a nitrianskym biskupstvom boli nadštandardné. Prestavba kláštora sa tým ale neskončila. V októbri 1933 bola do do kláštora a kaplnky zavedená elektrina. Redemptoristi takto postupne adaptovali budovu kaštiela na kláštor. Na zabezpečenie obyvateľov kláštora slúžili tri záhrady. Okrem tej, ktorá bola spojená s kláštorom, tu bola ešte jedna na druhej strane verejnej cesty, kde dnes stojí predajňa Jednota. Druhá s prameňom minerálnej vody, sa nachádzala asi od sídla asi štvrť hodiny chôdze. Kostolanskí redemptoristi predávali ovocie a seno, ktoré zvýšilo. Ovocím a zeleninou zásobovali aj iné rehoľné domy kongregácie na Slovensku. Okrem rehoľných bratov pracovali v záhradách aj mnohí pátri, predovšetkým v letných mesiacoch, keď sa nechodilo na misie. Najznámejšou “údernou dvojicou”, ktorú si pamätajú i najstarší obyvatelia Kostolnej-Záriečia, boli P. Ján Novák a P. Jozef Lavička a ich pričinením i mladý P. Rudolf Chytil. Veľmi populárna osobnosť P. Jan Pluhaár sa týmto prácom vyhol tak, že bol bol stále na cestách a zaobstarával potrebné veci pre kuchyňu a dom. Redemptoristi sa stali známymi predovšetkým ako misionári, a tak ich ľudia inak nevolali než “páni misionári”.

Text z publikácie Martin Macko “Biskupský kaštieľ v Kostolnej pri Trenčíne”

Druhá svetová vojna

Prevažne českí a moravskí redemptoristi chtiac-nechtiac vyvolávali už v predvojnovom období národnostné kontroverzie.najskôr boli tŕňom v oku zvyšku maďarskej inteligencie a kléru, neskôr slovenským nacionalistom a radikálom. Situácia sa vyhrotila po vzniku samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 a neskôr po okupácii Čiech Hitlerovským nemeckom a vznikom protektorátu. Slovenskí gardisti na moravsko-slovenských hraniciach podrobovali redemptoristov dôkladným prehliadkam. V tomto období i kostolanský rektor František Polepil vyčítal Slovákom ich nevďačnosť voči Čechom a po menovaní nových predstavených v apríli 1939 odišiel do Protektorátu do Brna.

S rozpadom Československa sa začalo opäť zmrákať i nad redemptoristami v Kostolnej. Vláda i biskupi doslova dusili rehoľu na Slovensku kvôli závislosti na pražskom vedení a požadovali zriadenie výchovných ústavov rehole (juvenátu a noviciátu). V ďalšom období prebiehala snaha o prevody rôznych pozemkov medzi reholou a biskupstvom. Situácia v Kostolnej sa skomplikovala ešte pred začiatkom vojny tým, že Civilná požiarna ochrana protiprávne zabrala hovorňu kláštora ako stanicu prvej pomoci. Vtedajší predstavený P. Okálka veliteľa CPO z kláštora vykázal. Na základe jeho udania bol v novembri 1940 P. Okálka vypovedaný zo Slovenska pre údajné protislovenské zmýšľanie. Pre stále komplikovanejšiu komunikáciu medzi pražským provinciálom a slovenskými domami bola 29. mája 1940 zriadená Bratislavská viceprovincia. Predstaveným bol na Slovensku menovaný P. Josef Lavička, ktorý mohol komunikovať priamo s generálnym predstavený v Ríme. Juvenát bol otvorený v Podolínci na jeseň v roku 1941. Čo sa týka Kostolnej, zo zachovaných dokumnetov vyplýva, že redemptoristi nakoniec získali len majer a parcely za ím smerom k železničnej trati, avšak nie samotný kaštieľ so záhradou. Pretože v archívoch chýbajú potrebné dokumenty, dôvody sú neznáme. V januári 1943 bol P. Lavičkom menovaný za predstaveného v Kostolnej prvý Slovák P. Rudolf Lehotský, ktorý nútene vymenil P. Josefa Nováka, ktorý bol z Moravy. Komunita v Kostolnej zažila aj v týchto časoch poznačených “nacionálnym vrením” v celej spoločnosti, niekoľko radostných udalostí. Jednou z nich bola oslava 50-ročného kňazského jubilea P. Josefa Grigeľa 7. júla 1944. Podľa dobových správ dievčatá z Kostolnej vyzdobili kostol a družičky zo Záriečia obsypali jubilanta kvetmi priamo v kláštore.

Aj napriek takýmto radostným chvíľam redemptoristi a ľudia v Kostolnej žili počas celej vojny v tieni Nemeckej ríše. Pravá strana Váhu patrila do tzv. ochrannej zóny a nemecká branná moc tu mala dislokované niektoré jednotky. Pátri z Kostolnej museli pomerne často prekračovať hranice medzi Drietomou a Starým Hrozenkovom. Najlepšie to vedel s nemeckými pohraničníkmi P. Jan Pluhár, ktorý chodil tadiaľ na Moravu na bycikli. Na kabát si pripäl “Hakenkreuz”, požartoval po nemecky s vojakmi, prípadne im doniesol fľašku slivovice. Tí ho potom už nekontrolovali a mohol preniesť, čo bolo treba. Vôbec, k P. Pluhárovi sa viaže množstvo príhod. Nosil dlhé prešedivelé vlasy. Raz sa ho niekto pri cestovaní vlakom pýtal : “Prepáčte, vy ste doktor Tuka ? ” Doktor som, odpovedal Pluhár, “ale Tuka nie.” Tak ako mal neopakovateľný prístup k ľuďom, mal aj svoj vlastný štýl kázania, nie taký rigirózny ako mnohí iní. Napríklad P. Josef Novák sa “špecializoval” na kázne o pekle. Kázal ľudovo, ale aj jeho slovenčina bola ľudová, pretože sa nikdy nenaučil dokonale po slovensky.

Dramatický spád nabrali opäť udalosti po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944. Whermacht takmer ihneď obsadil kláštor a vojsko si vyhradilo časť pre seba. Redemptoristi sa museli uskromniť a bývali po dvoch na každej izbe. Pri preletoch amerických bombardérov, ale hlavne pri prechode frontu sa v kláštorných pivniciach schovávalo množstvo ľudí. Obce Kostolná a Záriečie sa síce nedostali do priameho ohňa bojov, ale nebezpečenstvo bolo aj tu veľké. Práve P. Pluhár jednal ako prostredník medzi ruskou armádou a aktívnymi zložkami nemeckej armády. Po vojne ľudia z vďaky postavili v Záriečí sochu Panny Márie Fatimskej, ktorá bola posvätená 5. mája 1946. Obnovená socha stojí v Záriečí dodnes.

Povojnové obdobie

Rovnako ako pred vojnou bol kláštor v Kostolnej predovšetkým misijným domom. Pátri z Kostolnej okrem vykonávania duchovných cvičení v kláštore i mimo neho, boli spovedníkmi sestier Notre Dame v Trenčíne a v Novom Meste nad Váhom, pre ktoré mávali často duchovné prednášky. Pátri naďalej spravovali filiálny kostol v Kostolnej, vypomáhali v okolitých farnostiach, zaopatrovali a vyučovali náboženstvo. Kláštor v Kostolnej využívali redemptoristi z celého Československa na osobné duchovné cvičenia. V roku 1947, v rámci vizitácie celej pražskej provincie, navštívil kláštor v Kostolnej aj sám generálny predstavený, Holanďan Leonard Buys. Privítal ho vtedajší miestny predstavený P. Josef Novák. Prezrel si nielen kláštor a záhradu ale navštívil i niekoľko miestnych domov, aby videl ako žijú bežní ľudia. V Kostolnej sa mu páčilo.Veľkou, hoci tragickou udalosťou v obci, bol pohreb P. Jana Pluhara v utorok 13. júla 1948. Pátra pri jazde na jeho motorke zrazilo auto na hlavnej ceste pri železničnej stanici. Pohrebných obradov sa zúčastnili redemptoristi a veriaci z celého Československa. Po skončení obradov predniesli rozlúčkové básne žiaci Oto Vražda a Pavla Vanková. Hoci represívny tlak na rehoľu zo strany štátu silnel, ľudové misie bolo možné vykonávať ešte aj v marci 1950. Násilné zrušenie rehole a využitie budovy počas totality.

Špeciálna komisia pri Ústrednom výbore komunistickej strany pre riešenie cirkevných otázok schválila 20. januára 1950 návrh na sústredenie rehoľníkov v centralizačných táboroch. 26.februára 1950 schválil tento návrh aj ÚV KSČ ako úlohu dňa. Redemptoristi v Kostolnej tušili čo sa chystá a v osudnú noc z 13. na 14. apríla 1950 čakali v kláštornej jedálni spolu s viceprovinciálom Jozefom Chocholom, ktorý sa tam práve zdržiaval. Likvidačné komando pozostávalo približne zo 40 príslušníkov ŠTB, Zboru národnej bezpečnosti a ľudových milícií. O predvídavosti pátrov svedčí aj fakt, že vopred skryli u ľudí v obci domové kroniky a možno aj iné veci, ktoré sa nemali dostať do rúk likvidátorov. Úradný zmocnenec, ktorý celú akciu koordinoval, vo svojej správe o zásahu uvádza, že nielenže nenašli žiaden proetištátny materiál, ale ani zásoby jedla, a tak nevedeli čo budú jesť a piť. Zaisteným rehoľníkom dali dvadsať minút na zbalenie a odtransportovali ich do tzv. centralizačných kláštorov. Väčšinu do Podolínca, dvoch “nebezpečnejších” do kárneho kláštora v Pezinku.

Jednotné roľnícke družstvo

K dejinám našej obce po 2. svetovej vojne neodmysliteľne patrí založenie a existencia JRD, ako socialistického spôsobu hospodárenia na súkromnej pôde. Napriek tomu, že na jeho vznik a činnosť sú v súčasnosti rôzne názory, nepopierateľným faktom zostane skutočnosť, že prostredníctvom družstva sa poľnohospodárstvo aj v Kostolnej-Záriečí zmodernizovalo. Nie menej významnou skutočnosťou bolo aj to, že družstvo zamestnávalo pomerne veľký počet obyvateľov našej obce.

K založeniu Prípravného výboru JRD došlo v roku 1951. Občania Jozef Mikláš, Ján a Štefan Vražda, Jozef Cingel, Ján Kolárik a Alojz Vybíral sa rozhodli pracovať na poľnohospodárskej pôde spoločne. K nim a ich pár meričkám – dohromady 14 hektárov- roztrúsených po chotári, sa pridali i tí, ktorí nevlastnili pôdu. Na tento ich počin hľadeli roľníci pochybovačne. Po čase začali uvažovať a pochopili, že scelená pôda prinesie väčší úžitok, ako fľaky poľa rozdelené brázdami. Aj napriek pochybovačom v roku 1954 vzniklo JRD III. typu. Začiatky boli ťažké. Existujúce problémy bolo treba riešiť a preto sa na jeseň 1954 stal predsedom družstva Alojz Vybíral, ktorý síce nebol roľníkom, ale k JRD mal dobrý vzťah a bol odhodlaný popasovať sa s ťažkosťami. V roku 1954 pristúpili k výstavbe kravína, ošipárne, teľatníka, matečníka a hydinárne. Hospodárske výsledky už v nasledujúcom roku boli úspešné. Napríklad v rastlinnej výrobe prekročili plánované hektárové výnosy pšenice o 3q, u raži o 7q a u jačmeňa o 6q. Na Vŕškoch na ploche 80 ha sa urodilo 304q jačmeňa. Aj dodávky plnili vzorne, najlepšie v celom okrese, až na 310%. Bol to úspech, ktorý sa nikdy predtým nikomu nepodarilo dosiahnuť. 17.augusta 1954 sa situácia v JRD podstatne zmenila. JRD III. typu sa zmenilo na celoobecné. V ten istý deň prijali do JRD ďalších 33 roľníkov. Aby sa skvalitnila práca a aby sa dosashovali lepšie výsledky v hospodárení dohodli sa v roku 1961 tri JRD v okolí na zlúčení. Boli to JRD Velčice, Chcholná a kostolná-Záriečie. Názov spoločného družstva bol : JRD Chocholá-Velčice 1. máj. Výsledky dosahované v ďalších rokoch ukázali, že to bol správny krok. V rastlinnej výrobe pestovali obilniny (pšenica, jačmeň, raž, ovos), okopaniny (cukrová repa, kŕmna repa, zemiaky), pestovali teiž mak a chmeľ. Používaním strojovej mechanizácie sa hospodárske výsledky každým rokom zlepšovali. Živočíšna výroba bola zameraná na výrobu mlieka, hovädzieho a bravčového mäsa a spočiatku i na výrobu ovčej vlny a výrobkov z ovčieho mlieka. Za tým účelom chovali 200 – 250 kráv, 200 – 300 ošípaných a oviec a 33 koní. Vo výrobe živočíšnych produktov dosahovali veľmi pekné výsledky. Dojivosť na 1 dojnicu sa pohybovala spočiatku 2100 – 2400 litrov za rok, neskôr od 3300 do 4252 litrov v roku 1987.

Politický a spoločenský život v obci po roku 1989

Spoločenské a politické zmeny v roku 1989 v našej obci zavŕšila zmena vo vedení vtedajšieho MNV v roku 1990. 1.augusta 1990 došlo k zmene vo funkcii predsedu MNV, keď po odstúpení predsedu Jána Breznického, jeho miesto, na základe dohôd, zaujal ing. Peter Pilko. Funkciu tajomníka MNV vykonával od apríla toho istého roku ing. Miroslav Jančár, ktorý prevzal funkciu po Pavlovi Gomolovi. Demokratické zmeny vo vedení obce priniesli prvé slobodné komunálne voľby, bez zasahovania komunistickej strany, ktoré sa konali 23. a 24.11.1990. Ich výsledkom bola voľba starostu obce ing. P. Pilka a 10 poslancov. Zmeny v obci boli iniciované hlavne občanmi angažovanými v občianskom hnutí Verejnosť proti násiliu. 22. februára 1990 bolo miestne pohostinstvo vybavené prvým farebným televízorom, ktorý spríjemňoval hosťom posedenie. Kronikár obecnej kroniky v roku 1992 o spoločenských organizáciách pôsobiacich v obci uviedol nelichotivé skutočnosti, ktoré stojí za to citovať: “Požiarny zbor bol vždy najaktívnejšou organizáciou, dnes akoby tu táto organizácia neexistovala. Organizácia červeného kríža stagnuje. Členovia iba platia členské príspevky, ale ináč o tejto organizácii nič nepočuť. Organizácia žien tiež zaspala tvrdým spánkom. Tak isto je to aj s organizáciou mládeže. Zbor pre občianske záležitosti v tomto roku tiež nevykonával nijakú činnosť.” V tomto období v obci aktívne pôsobil futbalový klub TJ Družstevník Kostolná-Záriečie. Pôsobil v III. triede okresnej futbalovej súťaže, zúčastňoval sa priateľských zápasov i turnajov. V roku 1992 pribudlo i novozaložené družstvo žiakov.

Vznik Slovenskej republiky

1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Jej vznik výrazne ovplyvnil i ďalší život v obciach a mestách na celom Slovensku. Sloboda a demokracia priniesla i v našej obci negatíva v podobe zvýšenej kriminality. 19.6.1993 sa neznámy páchateľ vlámal do budovy obecného úradu a odcudzil z pokladne 30 000 Sk. V obci v tomto období ponúkali obyvateľom svoje služby súkromní podnikatelia v rôznych oblastiach ako oprava áut, výroba strešnej krytiny, autodoprava, výroba kožušín, pohostinstvo, pohrebníctvo, kaderníctvo. Možnosti kultúrneho života v obci rozšíril súkromný podnikateľ prevádzkovaním bufetu Srdiečko na Kyselke. Uskutočňovali sa tu tanečné zábavy a diskotéky po holým nebom za pomerne veľkej účasti občanov z obce i okolitých dedín. Pohostinstvo Jednota bolo uzatvorené.

V roku 1994, na pozadí turbulencií na vrcholnej politickej scéne, prebiehal život v obci. V tomto roku sa konali voľby parlamentné, komunálne i referendum s otázkou: “Súhlasíte, aby sa prijal zákon o preukazovaní finančných prostriedkov, ktoré boli použité pri dražbách a privatizácii ?” Referendum pre nízky záujem občanov nebolo úspešné. V komunálnych voľbách bol za starostu obce opäť zvolený ing. Peter Pilko, ktorý kandidoval ako jediný kandidát. 1.10.1994 zahájila v obci činnosť lekáreň v priestoroch bývalej predajne mäsa v obchodnej prevádzke Jednota. V športovej oblasti pokračovali v reprezentovaní obce futbalové družstvá dopselých, dorastencov i žiakov.

V roku 1995 začala znova prevádzku materská škola, ktorej zriaďovateľom bola obec. 24. januára 1996 napísal posledné rozlúčkové riadky do obecnej kroniky a tým ukončil po 35 rokoch svoju prácu na písaní záznamov pán Michal Cingel. Z tejto kroniky je v stručnosti čerpané i v týchto textoch. Je poľutovania hodné, že v tejto práci sa v obci nepokračovalo a podrobné záznamy zo života obce, občanov a celej spoločnosti skončili v roku 1995.

Investičné aktivity v obci po roku 1990

V roku 1990 sa začalo s prípravou na plynofikáciu obce, keď bolo preinvestovaných 160 000 Kčs ako i vodovodu s čerpaním 74 000 Kčs. Začiatkom roka sa začali práce na rekonštrukcii strechy na budove obecného úradu. Škridlová krytina bola nahradená plechovou. (37 355 Kčs). Ihneď po skončení prác na obecnom úrade bola zahájená i výmena krytiny na kultúrnom dome (102 075 Kčs). V tomto roku bola prevedená i rozsiahla rekonštrukcia železničného priecestia. Po dlhých rokoch sľubov a hlavne za iniciatívy nového vedenia obce sa 18.8.1990 začalo s výstavbou tenisového ihriska pri dome smútku. Práce boli vykonávané brigádnicky za účasti mládeže, detí a niekoľkých dospelých občanov. Preinvestovaných bolo 64 000 kčs. V roku 1990 bola prevedená rekoštrukcia interiéru kultúrneho domu za 182 000 Kčs.

Väčšinu prác na týchto akciách bolo prevedených svojpomocne a zadarmo občanmi, tak ako v minulosti tzv. akcie Z. Postupom času sa takáto pomoc občanov obci vytratila. Začiatkom októbra 1991 sa začalo s výstavbou dialničného úseku Kostolná-Záriečie – Skalka nad Váhom-Nemšová. V rokoch 1991 až 1993 bola uložená časť vodovodného potrubia v obci a zrealizovaný vodojem. V roku 1994 boli zrealizované dve zlúčené etapy plynofikácie časti obce Kostolná. Väčšina obyvateľov bola z možnosťou využívať plyn na vykurovanie spokojná, i keď sa vyskytla kritika na spoluúčasť občanov na financovaní pôžičkou obci vo výške 5 000,-SK. Ani tieto pôžička však úplne nevyriešili náročné financovanie tejto investície. Občania časti Záriečia sa plynofikácie dočkali do roka a do dňa, keď akcia bola dokončená v roku 1995. Opäť išlo o finančne veľmi náročnú investíciu. Vďaka finančnej podpore od štátu, bankového úveru, ako i pôžičiek od drobných podnikateľov, miestneho poľnohospodárskeho družstva a Agrokombinátu Veľké Bierovce sa plynofikáciu v Záriečí podarilo dofinancovať.

V roku 1993 bolo plánované vytvorenie zdravotného strediska v priestoroch požiarneho zboru v kultúrnom dome a z toho dôvodu bola zahájená výstavba garáží pre požiarnu techniku pristavaním po oboch stranách lisovne ovocia. Napriek dlhom obce sa vedenie obce rozhodlo urýchlene pokračovať v rozostavanom vodovode. Vzhľadom na práce vykonané v rokoch 1991 až 1993 a nevyužívanie položeného potrubia a vodojemu bez vody, vzniklo nebezpečie znehodnotenia diela a bola ohrozená kvalita prác. Pôvodný projekt vodovodu bol prepracovaný i za cenu zvýšenia nákladov zväčšením prierezu potrubia, tak aby bolo možné výhľadovo pripojiť i obec Drietoma. Na základe zvýšenia počtu obyvateľov zásobovaných pitnou vodou zo 700 na 3000, bola v roku 1996 poskytnutá na výstavbu dotácia od štátu vo výške 3 mil. SK. Ani táto pomoc finačnú náročnosť diela nevyriešila. Obec i vzhľadom k pochopeniu samosprávy obce Opatovce, otvorila na ich území ťažobnú jamu na ťažbu štrkopieskov pre výstavbu diaľnice. Z tejto činnosti získal obec Kostolná-Záriečie financie v objeme 1,8 mil SK. Táto čiastka pomohla čiastočne eliminovať nahromadené dlhy.

V roku 1998 obec zrealizovala vybudovanie dažďovej kanalizácie s podporou finančnej dotácie štátu vo výške 2,5 mil. SK. Následne boli vybudovaný nový chodník v časti obce smerom na Drietomu. V tom istom roku bola, opäť s finančnou podporou štátu vo výške 1,8 mil SK, zahájená i dokončená likvidácia smetiska vo Veľkých riekach. Vtedajší pán starosta označil investovanie v obci v rokoch 1994 až 1998 za historické a ťažko opakovateľné, keď bola celkovo preinvestovaná čiastka 24,6 mil. SK. Pre objektívnosť hodnotenia tohto obdobia autor považuje za potrebné pripomenúť čitateľom politické obdobie v Slovenskej republike v rokoch 1990 až 1998. Bola to doba vládnutia V. Mečiara. Politické vplyvy na prideľovanie štátnej pomoci pokračovali i za nasledujúcich vlád a sú určujúcim prvkom aj v súčasnosti.

Slovenský zväz chovateľov

Založenie organizácie chovateľov

sz-chMiestna organizácia Československého zväzu chovateľov drobných zvierat v Kostolnej-Záriečí bola založená 24.6.1967 na zakladajúcej členskej schôdzi. Miestnu organizáciu založilo 19 členov. Prvým predsedom bol zvolený František Jančár ml., ktorý bol členom organizácie v Drietome od roku 1961. Po rokoch snaženia sa mu podarilo aktivizovať i nadšencov v Kostolnej-Záriečí a založiť vlastnú organizáciu. Aktívnym funkcionárom a chovateľom bol až do 17.3.2006. 45 rokov zasvätil chovateľstvu ako funkcionár i aktívny chovateľ. Svoju činnosť ukončil zo zdravotných dôvodov. Počas ďalších rokov sa členstvo v organizácii menilo, pribúdali noví členovia a odchádzali neaktívni. Jadro organizácie však zostávalo rovnaké. Aktívni členovia sa zaoberali chovom sliepok, králikov a kačíc.

Činnosť organizácie

Po prvých rokoch činnosti sa členovia už mali čím pochváliť a začali sa zo svojimi chovnými zvieratami zúčastňovať výstav v rámci okresu Trenčín, Slovenska i celého Československa. Na okresnej výstave, konanej vo výstavnej hale ZK ROH Merina v Trenčíne v dňoch 13.-15.11.1971 po prvý raz vystavovalo sedem členov organizácie. Na národnej výstave v Bratislave 23.-25.11.1973 vystavoval Jančár František ml. Na celoštátne výstavy, kde aj vystavovali, organizovali zájazdy. Rok 1975 bol pre členov organizácie prelomový a úspešný. V tomto roku boli v organizácii uznané tri rozmnožovacie chovy hydiny. Boli prvé i v rámci okresu. Pre splnenie podmienok pre uznanie bolo potrebné splnenie náročných odborných i veterinárnych kritérií chovov. V dňoch 27.-28.9. organizovali členovia prvú Miestnu výstavu drobného zvieratstva a okrasných vtákov, na priestranstve cesty vedľa kultúrneho domu. Vystavovalo 16 členov miestnej organizácie a 12 z iných organizácií. Vystavovali celkovo 110 ks hydiny veľkej, 33 ks malej, 6 ks vodnej, 46 ks králikov, ďalej holubov a exotických vtákov. Uvedené počty predstavovali 18 plemien veľkej a 6 plemien malej hydiny, 2 plemená vodnej a 10 plemien králikov.

zchSedem členov so svojimi chovateľskými výsledkami sa prezentovali na Okresnej výstave v Trenčíne i na výstavách v Dolnej Súči, Mníchovej Lehote, Adamovských Kochanovciach a v Uherskom Brode. V ďalšom roku 1976 činnosť organizácie úspešne pokračovala. Majiteľmi rozmožovacích chovov sa stalo 10 členov. František Jančár ml. sa dlhodobo venoval liahnutiu kurčiat a v tomto roku organizácia od neho zakúpila liahne a záložný agregát na výrobu el. energie. Prevádzkovaním liahní na hydinu nastala pre organizáciu nová éra rozvoja činnosti tak v oblasti chovu, ako i ekonomickej. V roku 1977 boli majiteľmi rozmnožovacích chovov 12 členovia, ktorí chovali 165 ks hrabavej hydiny. Dodávateľmi násadových vajec boli i 14 členovia MO Dolná Súča. V tejto sezóne sa vyliahlo 8498 kurčiat. Pri príležitosti 10-teho výročia založenia organizácie členovia usporiadali Jubilejnú výstavu, ktorá sa konala 1.-2.10. pri kultúrnom dome. Chovatelia vystavovali 160 ks hydiny a 59 ks králikov. V ďalších dvoch rokoch sa členovia organizácie zúčastnili zájazdov do Vysokých Tatier, na Národnú výstavu v Brne a trojdňového výletu do Prahy, Kostnice a Kutnej Hory. V roku 1979 sa uskutočnila ďalšia miestna výstava i keď počet vystavovaných kusov nedosiahol úspešnosť Jubilejnej výstavy.

V roku 1981 sa hlavne zásluhou Františka Jančára ml. významne rozširila liahniarska činnosť, keď bolo predaných 15 000 kurčiat. Zo získaných finančných prostriedkov organizácia zakúpila stan a zariadenie do stanu, ktorý mal slúžiť pre rekreačné účely členov. Hodnota zariadenia bola 10 408 Kčs. Stan sa staval po niekoľko ďalších rokov počas prázdnin v rekreačnej oblasti Kováčová a rekreácie sa zúčastnilo veľa občanov s rodinami. V dňoch 26.-27.9.1981sa uskutočnila miestna výstava v areáli pri Lisovni, na Národnú výstavu v Nitre bol poriadaný zájazd. V roku 1982 mala organizácia 31 členov. V tomto roku sa z liahne predalo 14 804 kurčiat. Členovia organizácie sa zúčastnili výstavy mláďat králikov v Slavkove pri Brne a záhradkárskej výstavy v Kroměříži. V ďalších rokoch pokračovala úspešná liahniarska činnosť organizácie, členovia organizovali vlastné výstavy, zúčastňovali sa okresných a národných výstav. Veľký úspech mali letné rekreácie členov i občanov nečlenov v Kováčovej. V roku 1986 bol zakúpený nový stan do Kováčovej. Politické zmeny po roku 1989 priniesli zmeny i v organizácii chovateľov.

vystavaPodľa aktivity počas činnosti organizácie je možné zodpovedne skonštatovať, že chovatelia boli najaktívnejšou spoločenskou organizáciu pôsobiacou v obci. Je preto škoda, že i tu vznikli medzi niektorými členmi pochybnosti o financovaní a použití prostriedkov získaných z činnosti liahní. V každom období bola zriadená revízna komisia, ktorej náplňou a povinnosťou bolo kontrolovať činnosť a financie organizácie. Ktorýkoľvek člen mal možnosť sa zúčastniť a kontrolovať liahniarsku činnosť. Mal možnosť sa zúčastniť nákupu násadových vajec, ich ukladania na liesky a do liahní, presvedcovania zárodkov, prekladania vajec do doliahní, vyberania vyliahnutých kurčiat. Ďalej sa mohol zúčastniť kŕmenia kurčiat, ich napájania, prijímania a evidencie objednávok a nakoneic i predaja zákazníkom. Činnosťami o ktorých sa veľa nevedelo bolo i čistenie liesok liahní a doliahní, dezinfekcia, oprava a údržba elektrického zabezpečenia a mechanických častí liahní. František Jančár, ako dlhoročný prevádzkovateľ liahne, predložil členom organizácie podrobnú finančnú správu o hospodárení, ktorá je súčasťou kroniky. Dňa 5.11.1990 výbor organizácie rozhodol o odpredaní liahní Františkovi Jančárovi za 4 500 Kčs. Za dobu liahnutia v rokoch 1977 až 1989 bol zisk pre organizáciu 88 986 Kčs. V ďalších rokoch sa aktívni členovia zúčastňovali výstav ako vystavovatelia alebo ako návštevníci. Počet členov organizácie začal klesať. V roku 1995 sa uskutočnila posledný turnus rekreácií členov v Kováčovej. V roku 1996 bol odpredaný inventár, ktorý bol používaný pri stanovaní v Kováčovej za 1784 Sk. V tomto roku mala organizácia 11 členov.

V ďalších rokoch sa aktívni členovia zúčastňovali okresných a miestnych výstav. V jubilejnom roku 2000 sa výročnej členskej schôdze zúčastnilo šesť členov a štyria sa ospravedlnili. V roku 2002 si 35. výročie založenia organizácie členovia pripomenuli usporiadaním výstavy 28.-29.9. Výstavy sa zúčastnilo 34 vystavovateľov miestnej i susedných organizácií. V ďalších dvoch rokoch sa členovia vystavovali na miestnych výstavách a na Národnej výstave. Plánovaná miestna výstava sa pre malú účasť vystavovateľov z iných organizácií, zapríčinenú organizovaním viacerých výstav v rovnakom termíne, neuskutočnila.

Krúžok mladých chovateľov

Vedenie organizácie sa dlhodobo snažilo pritiahnuť pre chovateľstvo i mladých ľudí v obci. Dňa 28.3.1980 bol založený Krúžok mladých chovateľov, ktorého členmi sa stalo 11 detí. Okrem záujmu o chovateľstvo sa mladí chovatelia stretávali v prírode pod stanom, zúčastnili sa pionierskeho tábora. Okrem toho sa v roku 1982 podieľali na skrášlovaní okolia pamätníka. Na Národnej výstave v Brne vystavovala plemeno hydiny faverolka lososovitá mladá chovateľka Jarka Jančárová. V roku 1983 strávili mladí chovatelia týždeň prázdnin v Kováčovej.

Členovia krúžku sa zúčastnili výstav v Novom Meste nad Váhom, v Trenčianskej Turnej a aj doma v Kostolnej-Záriečí. Navštívili i Národnú výstavu v Nitre. Činnosť krúžku pokračovala i v roku 1984. V tomto roku je posledný zápis v kronike. V roku 1985 mal krúžok 6 členov. Na Národnej výstave Českého zväzu mladých chovateľov v Klímkoviciach pri Novom Jičíne vystavovala Jarka Jančárová plemeno hydiny faverolka lososovitá. V roku 1986 mal krúžok 5 členov, v roku 1987 už iba 3. Záujem mladých o chovateľstvo upadal a krúžok svoju činnosť ukončil.

Mobilná aplikácia

Sledujte informácie z nášho webu v mobilnej aplikácii - V OBRAZE.
Voľne k stiahnutiu:

Projekty

        NPTOS

ESF

Dopady migračnej krízy na obec K-Z

Vybudovanie chodníka v obci Kostolná-Záriečie